Každý rok má svoje čaro. Niektorý väčšie, iný zase menšie. Tento rok sa dá zaradiť medzi roky, ktoré sú iné ako všetky ostatné. Priniesol nám neočakávaný vírus, na ktorý nikto nebol ani trochu pripravený. Vláda musela zaviesť núdzový stav po celej krajine, ľudia vo veľkom poprichádzali o prácu, žiaci nemôžu chodiť do školy a musia sa vzdelávať dištančne. Každým dňom sa všetko mení a každý je iný.
Ani moje dni v tomto období nie sú rovnaké. Väčšinou začínajú tak, že sa ráno o ôsmej hodine zobudím a pomáham poslať mame úlohy pre jej žiakov, lebo ona a počítač, je ako nebo a peklo. Okolo 8:30 sa oficiálne zobúdzam ja a hneď siaham po svojom mobilnom telefóne, aby som zistila, či mi niečo počas spánku neušlo. Ak sa nič dôležité nestalo, tak si pozriem veci, čo mám robiť na ďalšie dni do školy. Následne na to zavolám mojej kamarátke Bianke a diskutujeme o domácich úlohách. Ak sa zobudíme obidve do produktívnej nálady, tak začneme hneď, ale ak nie, tak väčšinou len 20 minút a viac frfleme. Po zhodnotení situácie sa väčšinou do tých úloh pustíme. Do 12. hodiny poctivo pracujeme na svojich úlohách. Niekedy ich aj stihneme, keď nie, tak ich presunieme na poobedie. Máme to rozdelené. Každá z nás robí niečo, aby toho na jeden deň nebolo veľa. Ona robí predmety, ktoré nemám v obľube ja a ja zase naopak. Snažíme sa navzájom o čo najväčšiu možnú pomoc, nech nám ostane cez deň aspoň nejaký voľný čas. Čas na seba a na svoju rodinu je pre mňa veľmi dôležitý, a preto sa ho snažím využívať naplno. Každý deň hráme rôzne športové hry na záhrade, aby sme nevyšli z cviku. Neviem si predstaviť, čo by som robila, keby som bývala v paneláku a nie v rodinnom dome. Ten pocit, že človek otvorí terasové dvere na záhradu a hneď má o jednu izbu viac, je neopísateľný. Môžem sa po nej prejsť, kedy chcem, alebo keď potrebujem vypnúť od školy a školských povinností.
Záhrada mi neslúži iba na relax, ale aj na vybitie energie a to fyzickou prácou, ktorá s takou záhradou súvisí. Ak netrávim čas na záhrade, tak ho trávim na online hodinách fitness cvičenia. Kým nebola karanténa, tak som navštevovala fitness centrum BUBEMA na sídlisku Solinky. Kvôli tomu, že mám skoliózu chrbtice, nemôžem vynechať ani jeden jediný deň bez pravidelného pohybu. Vďaka mojej šikovnej trénerke, ktorá sa aj v týchto ťažkých časoch vynašla a ponúkla namiesto klasických cvičení online cvičenia, som vo forme. Veľmi mi tým pomohla, lebo nemusím vymýšľať dennodenne nové cviky na precvičovanie chrbtice, ale stačí sa len pripojiť na jej online hodinu. Mám z toho vždy dobrý pocit, nielen kvôli tomu, že je plná eufórie a dobrej nálady, ale aj vďaka zlepšeniu môjho zdravotného stavu. Počas tohto netradičného obdobia trávime občas pekné chvíle aj mimo domu, napríklad sa vyberieme len tak spontánne na turistiku, kde spoznávame krásy slovenskej prírody. Navštívili sme už aj bojnickú zoologickú záhradu, v ktorej sme už síce boli, ale nezaškodí si ju ísť pozrieť znovu. Taktiež sme v Bojniciach vyšli na vyhliadku s názvom Čajka v oblakoch, odkiaľ bol výhľad zo severu na Kľak a z juhu na Nováky. Po večeroch väčšinou pozeráme rodinné filmy alebo hráme karty, pričom sa hádame a posmievame navzájom, aby sme sa vyprovokovali k čo najlepšiemu výsledku. Najviac sa háda otec. Je z nás najsúťaživejší. Keď má mama veľa práce, viem zastať aj jej miesto v kuchyni a pripraviť jednoduchú ale chutnú večeru.
A čo mi karanténa dala? Naučila ma, že kamaráti, mobil a počítač nie sú v živote všetko. Treba sa hlavne venovať svojej rodine, pokým sa môžeme a je nám to dovolené. Verím tomu, že po skončení karantény sa toho u mňa veľa nezmení a že budem so svojou rodinou tráviť možno ešte viac času ako počas tohto nezvyčajného obdobia.
Tereza T.